Roháče z Liptova
Ak chcete zažiť Tatry a pritom byť v nich aj trochu sami, ďaleko od davu ľudí, Žiarska dolina je na to ako stvorená. Teda jej časť nad chatou až po roháčsky hrebeň sme mali možnosť vychutnať si spolu a sami . V posledný prázdninový víkend všetko klaplo a
ko malo :) Náš cieľ bol Žiarske sedlo. Predpoveď počasia bola na 1*. Keď som tam bola pred rokmi, Plačlivô sa zdalo tak blízunko. Nebolo už času a nebola vôľa. Tak uvidíme dnes.
Na parkovisku v Žiarskej doline sme parkovali medzi prvými. Prekvapila nás zima, bolo pár stupňov nad nulou. Trochu sme podcenili blížiacu sa jeseň. Ponavliekali sme na seba všetko, čo sa dalo, ale prvé metre sme sa veru klepali od zimy. Ale slniečko sa pomaly prebúdzalo a veštilo krásny deň. Na cestu ku Žiarskej chate sme si vybrali lesnú cestičku. Cesta lesným chodníkom nám trvala vyše hodiny, zohriali sme sa čajíkom a vyrazili smerom k Žiarskemi sedlu. Kráčalo sa skvele, miernym stúpaním už v kosodrevine, medzi velikánmi Baníkovom a Barancom sme vystúpali na rázcestie Pod Homôlkou. Tu nás dobieha rodinka s chlapcami vo veku našej Karin. Tí však mieria do Smutného sedla a odtiaľ na vrchol Plačlivô. My pokračujeme do Žiarskeho sedla. Od rázcestia až po sedlo sme nestretli živej duše. Kto vie, kde sú ľudia, sú ešte stále prázdniny, sobota a počko ako na objednávku. Pripomína mi to náš výstup na Poludnicu v Nízkych Tatrách, keď sme uprostred prázdnin stretli len domáceho hubára. Náš skromný cieľ Žiarske sedlo sme dosiahli, obed na skalách s pohľadom na Západné Tarty chutí božsky a dolu sa nám ešte rozhodne nechce. A Plačlivô sa znovu zdá byť tak blízko. A môj sen Ostrý Roháč, ten pohľad je famózny. Je nám jasné, že pokračujeme vyššie. V prvej polovici celkom pohodičkové stúpanie ale ku koncu dosť strmé po nepríjemnej sutine ale vrchol je stále na dosah a po chvíľke sme tam. Tu už na roháčskom hrebeni je turistov citeľne viac. Väčšina z nich má už za sebou výstup na slovenský Matternhorn alias Ostrý Roháč. Stretáme vitálneho deduška, ktorý povzbudzuje svoje dospelé deti v našom veku. Ale nevedomky aj nás. Štyridsiatka na krku ale máme ešte dosť času plniť si sny a pochodiť hory doly. Aj Baníkov a Tri kopy , ktoré sa tu pyšnia rovno pred nami . Pohľady do žiarskej aj roháčskej doliny , kto to zažil , zapamätá si na vždy. Na oblohe nie je ani mráčika, rozhodneme sa preto vrátiť cez Smutné sedlo, aj keď je to predsa trochu dlhšia trasa. No priznám zostup bol dlhší ako sme mysleli, ale to už bolo asi len únavou. . Roháčsky hrebeň je známy ako technicky náročný, s exponovanými úsekmi. Ale tento jeho kúsok medzi Plačlivým a Smutným sedlom nie je nebezpečný aj keď slabším povahám sa pri pohľade k roháčskym plesám môže riadne hlava zatočiť . A Smutné sedlo, moja srdcovka, som tak rada že som tu zas. Cesta ku Žiarskej chate je zdĺhavá ale aj očisťujúca riadne, nestretli sme ani človiečika. Trochu sme sa báli medveďov ale hlavne toho, aby nám kolobežky na Žiarskej chate neodišli pred nosom. Našťastie stihli sme aj kolobežky aj pozrieť symbolický cintorín. Naša fenečka toto celé absolvovala s nami a vedľa kolobežiek si ešte pekne pobehala.
Túto trasu zvládnu aj rodiny s deťmi alebo seniori ale len za predpokladu, že všetci majú aspoň akú-takú kondičku, zvládnu šlapať celý deň a nemajú moc strach z výšok. Báli sme sa hlavne ako to zvládne náš psík ale bolo to úplne super a pre dcérku ešte väčšia motivácia . Výhoda tohoto okruhu je , že v prípade, že až počas cesty zistíme, že sme to prepískli aje to nad naše sily, nie je žiadny problém vrátiť sa zo sedla a stále mať dobrý pocit, že sme o nič neprišli. Lebo už len byť v sedlách či už len v doline je krásny zážitok.
